Chytanie rýb na udicu je jednou z najúčinnejších foriem aktívneho odpočinku a všestrannej duševnej a telesnej rekreácie. Hlavne z tohto dôvodu záujem o športový lov rýb stúpa z roka na rok.
Veľký rozvoj rybárstva nastal i v oblasti Novohradu – v Lučenci a okolí.
O vzniku rybárskej organizácie – spolku v Lučenci sa nezachovali žiadne písomné doklady.
Preto pri zostavovaní obrazu tohto obdobia museli postačiť ústne výpovede najstarších členov. V tomto smere najviac pomohol jeden z najstarších členov, dnes už nežijúci Eugen Becz. Všetky písomnosti o rybárskom zväze / v tom čase rybársky spolok/ boli uložené u Jozefa Rittingera, ktorý bol jeden zo zakladajúcich členov spolku. Tento cez druhú svetovú vojnu zomrel a všetky spisy a celá dokumentácia boli zničené, resp. sa stratili.
Je nám iba z ústneho podania známe, že lučenský rybársky spolok vznikol v roku 1922.
Hlavnými organizátormi a zakladateľmi boli: Dr. Ján Léber – lesný inžinier, Jozef Rittinger – bankový úradník, František Rittinger – obchodník so železom, Jozef Nirnze – bankový úradník, Tivadár Markstein – obchodný zástupca firmy Praga.
Zakladajúcich členov v roku 1922 bolo okolo 20. Na začiatku boli organizovaní v spolku len ľudia z tzv. „lepšej spoločnosti“, čo dokazuje i prehľad o zakladajúcich členoch. Do roku 1930 sa spolok rozrástol asi na 60 členov. Medzi členmi už boli i remeselníci, obchodní a zamestnaneckí pomocníci v rôznom veku.
Lovný revír v tomto období tvorila rieka Ipeľ od obce Kalinovo po Rároš, potom do tohto úseku Ipľa vtekajúce prítoky. Tiež to boli vyliatiny pod obcou Mikušovce, Panickými Dravcami a Čierne jazero.
Kvalita vody bola veľmi dobrá. Ale už od roku 1935 ju zhoršovala textilná továreň Poľana Opatová a tiež Kovosmalt vo Fiľakove.
Prvá hromadná otrava rýb bola zaznamenaná v roku 1936, keď bol otrávený asi 15 km úsek pod textilnou továrňou v Opatovej. Škoda bola odhadnutá na 60 000 korún.
Ďalšiu otravu spôsobil Kovosmalt vo Fiľakove v roku 1938. Za túto otravu už rybársky spolok žiadal finančnú náhradu. Kovosmalt mal zaplatiť 80 tis. korún, k čomu nedošlo vzhľadom na vojnové udalosti. Celý spor sa dojednal tak, že fabrika zabezpečila bezplatne rybie násady kapra a šťuky, ktoré sa doviezli z Komárna v množstve cca 1600 kg.
Do roku 1935 neboli obmedzené spôsoby lovu – chytania rýb. Ryby sa mohli loviť čereňom i vŕšami. Každý rybár mohol položiť 10 nočných šnúr. Zakázané bolo používať omamné a jedovaté látky, trhaviny a výbušniny.
Nebolo určené maximálne množstvo úlovkov. Rieka Ipeľ bola totiž v tomto období veľmi dobre zarybnená rôznymi hospodársky cennými rybami, ktoré sa prirodzeným spôsobom rozmnožovali. Bolo to najme v rokoch, keď po väčších dažďoch voda zaplavila obrovské plochy lúk okolo Ipľa. Tu, na zaplavených lúkach sa vytierali hlavne šťuky, ktoré sa po opadnutí vody dostávali spolu s mlaďou do Ipľa. Nebolo zvláštnosťou uloviť kapitálne šťuky, kapry a na spodnom úseku Ipľa i sumce nad 30 kg.
O mládež sa vtedy spolok nestaral. Mladí do 18 rokov mohli dostať „Pomocný lístok“ a mohli takto rybárčiť s otcom, alebo so svojím šéfom – zamestnávateľom.
Tok Ipľa a prítokov bol neupravený, ale postupne s rozvojom poľnohospodárskej výroby sa tok upravoval – reguloval.
Kultúrny, resp. spoločenský život medzi členmi sa obmedzoval na spoločné rybačky, pričom sa často varievala rybacia polievka – halászlé.
Cez druhú svetovú vojnu sa lovilo nekontrolovane všetkými spôsobmi, pričom hrozilo i nebezpečenstvo v nevybuchnutých mínach a bombách.
Po druhej svetovej vojne bol na čele spolku riaditeľ Magnezitových závodov v Lovinobani Rudolf Eckhart. Hospodárom bol bývalý obchodník Rudolf Svoboda.
Toto obdobie je už spojené s viac – menej intenzívnym zarybňovaním tokov. Súčasne nastal nábor členov a tak sa rybársky šport stal záležitosťou širokých vrstiev obyvateľstva.
Tak napríklad v roku 1974 mala organizácia už 414 členov, pričom robotníci z toho tvorili až 68%. V roku 1945 bolo v spolku okolo 100 členov a v roku 1960 220 členov.
Revír ostal približne rovnaký ako pred vojnou. rozšíril sa o úsek 4-5 km od Rároša po ústie Strehovského potoka.
Postupne s postupujúcim rozvojom spoločnosti vznikali rôzne materiálové jamy, štrkoviská, nádrže a pod., z čoho vznikali postupne ďalšie rybárske revíry. Spolku bola pridelená i horná časť Ipľa pstruhového charakteru.
Mládež sa začala organizovať v 60-tich rokoch. Organizovali sa menšie, nenáročné podujatia, výlety a preteky. Začalo sa s výučbou rybolovnej techniky v rybárskych krúžkoch mládeže.
Prebiehajúca industrializácia Slovenska postupne zapríčinila zhoršovanie kvality vôd, postupne sa tok Ipľa drasticky reguloval, čo malo veľmi negatívny vplyv na ryby v povodí.
V povojnovej histórii sa najviac o rozvoj športového rybárstva v opisovanom regióne najviac zaslúžil dlhoročný funkcionár a v rokoch 1966 až 1988 predseda MO a MsO SRZ v Lučenci pán Michal Badík.
Pre aktualizovanie celého funkcionárskeho aktívu z tohto obdobia uvádzam zloženie Výboru MO SRZ v Lučenci v roku 1976 a 77.
Michal Badík – predseda
Ján Gajdoš – podpredseda
Tibor Gálik – hlavný hospodár
Karol Kollár – pokladník
Ján Čigetti – referent pre tečúce vody a čistotu vôd
Tibor Šimko – pomocný hospodár
Štefan Kassai – pomocný hospodár
Eugen Becz – pomocný hospodár pre vody pstruhové
Juraj Turek – vedúci investičnej činnosti
Arpád Losonczi – vedúci odboru pre prácu s mládežou
Jozef Baláž – referent pre rybolovnú techniku
Ing. Henrich Zachhuber – kultúrno-propagačný referent
Ján Tuhársky – pomocník pre investičnú výstavbu
Ľudovít Ďurčík – pomocník pre investičnú výstavbu
Jozef Gášpár – predseda kontrolnej komisie
Fotografie z histórie MsO Lučenec najdete aj v sekcii Foto/video